Andrea Popovičová
Andrea Popovičová učí na Spojenej škole v Sečovciach. Hovorí o sebe, že nie je učiteľka tradičným spôsobom. Cesta k učiteľskému poslaniu pre ňu nebola priamočiara. Pracovala na viacerých pozíciách, učiteľstvo ekonómie a odborných predmetov začala študovať popri starostlivosti o dcéru, práci a živote.
„Keď som dokončila doktorát a nastúpila na Spojenú školu v Sečovciach, vedela som, že som konečne tam, kde mám byť. Od prvého dňa som si povedala, že mojou úlohou nie je dávať päťky, mojou úlohou je učiť. Popri vyučovaní som pracovala aj na internáte. Tam som spoznala srdcia detí, ich tiché bolesti, ich veľké sny. Odvtedy ich volám „moje deti“. Nie preto, že učím, ale preto, že ony nie sú mená v zozname. Sú súčasťou môjho srdca. Moja dcéra s úsmevom hovorí, že má najviac súrodencov na svete a ja jej verím,“ uvádza.
Andrea Popovičová sa vo vyučovaní snaží prinášať prístupy, ktoré žiakom otvárajú dvere k porozumeniu aj vtedy, keď tradičné metódy zlyhávajú. Matematiku spája s ekonomikou, aby deti videli, že čísla tvoria každé rozhodnutie. Silnou súčasťou jej práce je spolupráca s externými partnermi. Programy Inovuj a podnikaj, DASATO, Ženský algoritmus či JA Slovensko prinášajú do triedy inovatívne nápady a návštevy odborníkov.
„Mnohé deti na našej škole čelia rôznym rodinným či sociálnym ťažkostiam, preto sa snažím vytvoriť triedu, kde sa cítia bezpečne. Učím ich, že chyba nie je hanba, ale krok dopredu. Najviac ma teší sledovať malé pokroky tých, ktorí sa spočiatku cítili stratení, prvý úsmev, lepší test, odvaha prihlásiť sa.“
Pedagogička považuje matematiku za jazyk logiky, porozumenia a budúcnosti. Chce ju učiť tak, aby sa jej deti nebáli, ale aby v nej videli nástroj, ktorý im pomôže v živote. V súčasnosti si robí doktorát z umelej inteligencie, pretože verí, že vzdelávanie musí ísť dopredu spolu s dobou. Presah mimo vyučovania vníma ako prirodzenú súčasť učiteľskej práce. Aktívne sa zapája do dobrovoľníckych a komunitných iniciatív v regióne v spolupráci s DofE a DCKK. Pri práci so žiakmi sa zameriava nielen na vedomosti, ale najmä na rozvoj ich charakteru.
„Keď má žiak ťažší deň, venujem mu čas, aby pochopil, že prekážky sú prirodzené a že odvaha spočíva v tom, skúsiť to znova. Úspech nevnímam len v dobrých výsledkoch, ale najmä v malých zmenách: keď žiaci dokážu slušne diskutovať, prevziať zodpovednosť, pomôcť si navzájom, prejaviť odolnosť alebo spravodlivo rozhodnúť. Vtedy viem, že to, čo spolu tvoríme, presahuje rámec učebnice a smeruje k formovaniu dobrých ľudí,“ konštatuje.
