Simona Čalovková
Simona Čalovková učí na prvom stupni základnej školy viaceré predmety, od slovenského jazyka a literatúru cez matematiku až po angličtinu. Učiteľkou chcela byť odmalička. Inšpiráciou jej boli starí rodičia, s ktorými trávila veľa času v škole, keďže boli pedagógmi. „Už vtedy som si povedala, že jedného dňa chcem byť učiteľkou, ktorá bude deťom nielen odovzdávať vedomosti, ale bude ich sprievodkyňou na ceste za poznaním. Niekde vo vnútri som cítila, že deti z prostredia generačnej chudoby by ma potrebovali na začiatku ich školskej cesty viac, pretože čelia výzvam doma i v škole,“ vysvetľuje.
Tento školský rok dostala pod svoje krídla 12 prváčikov na malej škole vo Vrbnici, kam deti často prichádzajú bez desiatej, teplých topánok i vetroviek, choré, pretože doma nie je na lieky ani na cestu k lekárovi. „Každé ráno ich čakám a privítam menom, aby vedeli, že sú pre mňa naozaj dôležité, že ich mám rada a že mi na nich úprimne záleží. Krátko sa rozprávam aj s rodičmi o tom, ako sa majú, čo robili deti popoludní,“ dopĺňa.
Simona Čalovková vidí, ako sa z detí, ktoré prišli neisté, stávajú odvážne detské bytosti s chuťou zapájať sa aktívne do objavovania ich vnútorného i vonkajšieho sveta. Vo výučbe hľadá aktívne spôsoby učenia, ktoré sú deťom naozaj blízke. Písmená napríklad netrénujú iba v zošite, píšu ich do múky, na zarosené okná či tabuľu a modelujú z plastelíny. Na matematike žiaci a žiačky skáču po číslach, rátajú autá a porovnávajú kamienky. Tieto metódy podľa nej menia deti z plachých na zvedavé, z unavených na odhodlané.
Za svoje učiteľské úspechy považuje pedagogička úspechy detí. Ako hovorí, ich spoločné úspechy stoja na maličkostiach a nie na prvých miestach v olympiádach. Pri srdci ju zahreje, keď vidí, že deti, ktoré zo začiatku nepoužívali vety, nedokázali pomenovať svoje pocity, obuť sa, obliecť sa a ani samostatne riešiť jednoduché úlohy, sa teraz rozprávajú, spolupracujú a dôverujú si. S podporou Komenského inštitútu a v rámci ročného programu „Cesty k rovnosti“ sa Simone Čalovkovej spolu s kolegyňou tiež podarilo vytvoriť podpornú skupinu pre učiteľov detí základných škôl z prostredia generačnej chudoby z okresu Michalovce a Sobrance. „Raz mesačne sa stretávame prezenčne, aby sme sa navzájom podporili, rozvíjali profesijné zručnosti, zdieľali skúsenosti a hľadali spôsoby, ako deťom prinášať reálne šance na úspech cez individuálny prístup. Našim cieľom je viesť učiteľov k hlbšiemu porozumeniu rómskej kultúry, problematike detskej traumy, toxickému stresu a generačnej chudoby. Veríme, že ak dokážeme podporiť učiteľov, dokážu potom posilniť, rozvíjať a motivovať aj svoje deti,“ uzatvára.
